Stretnutie s Viktóriou z Odesy

Braňo Sobinkovič, Milo Janáč

Viktória Gladiš cestovala z Odesy niekoľko dní s dvoma veľkými batohmi nabalenými kamerou, svetlami, počítačom, nevyhnutným oblečením a mačkou. Po tom, ako prekročila našu hranicu vo Vyšnom Nemeckom, ju vyzdvihol strýko, posadil ju do auta a spolu nabrali smer Gelnica. To, čo prežíva po svojom úteku pred vojnou, mi v telefóne stručne popísal Milo Janáč: „No a vieš si predstaviť, ako jej je? Žena, ktorá sa venovala točeniu reklamných videí a žila v miliónovom meste pri mori, kde ostal jej muž, skončí u nás, v malom mestečku uprostred kopcov. Nevie, čo bude s jej rodinou, krajinou, ňou, je opustená, nešťastná a cíti sa zbytočná. A v našej karčme sa tejto vysokoškolsky vzdelanej osoby pýtajú naši štamgasti: „Ta, moja, a ty co znaš?““

Toto všetko sa mi začiatkom apríla premieľa hlavou počas cesty do košických Dobrých časov, kde sa máme spolu s Milom a Viktóriou stretnúť. Tento podnik som vybral kvôli tomu, že našej budúcej spolupracovníčke chutí nepasterizované pivo. Ja tieto pivné šumienky veľmi nemusím, no majú tam celkom solídny výber iných pív. Naším cieľom však nie je primárne degustácia fajných mokov, ale nápad, ktorý sa zrodil v Milovej hlave: „Dajme jej prácu. Nech pre nás natočí sériu videí o jej krajanoch, ktorí na Slovensko utiekli pred vojnou. No nielen to. Získame tiež unikátnu možnosť spolupracovať priamo s dievčaťom z Ukrajiny a naše vzájomné spoznávanie sa, naše spoločné zážitky a príbehy môžu byť pre čitateľov rovnako zaujímavé. Myslím si, že takým spôsobom to u nás zatiaľ nerobí nikto.”

Roky na úteku 

Aj keby nesedela pri jednom stole s mojím kamarátom, asi by som ju spoznal. Plachý úsmev, únava v tvári, pohľad pobiehajúci po okolí a iné prejavy, ktoré ani neviem poriadne opísať, sú príznačné pre väčšinu ľudí, s ktorými som sa po ich úteku z Ukrajiny stretol. Slovo utečenec používam strašne nerád. Zdá sa mi úplne dehonestujúce, akoby urážalo ešte aj mňa. Predstavujem si seba, svoju ženu a deti. Ako žijeme svoj spokojný život a zrazu na nás niekto hádže bomby, chce nás zabiť, my necháme doma všetko, čo máme radi a zrazu sú naše existencie zaradené v chlieviku pod názvom utečenec.

Viktória uteká pred ruskou agresiou už niekoľko rokov. Narodila sa v Krivijom Rihu, v meste, z ktorého pochádza aj ukrajinský prezident Volodymyr Zelensky. Po doštudovaní vysokej školy si s manželom vysnívali život pri mori na Kryme. Prišiel však koniec roku 2013. Vtedajší ukrajinský premiér Janukovyč nepodpísal asociačnú dohodu s EÚ. Pre Ukrajincov to bola posledná kvapka. Korupciu vo svojej krajine tolerovali aj kvôli viere, že sa dostanú do západnej Európy a postupne začnú aj u nich platiť pravidlá civilizovanejšieho sveta. Prišiel majdan, niekoľkomesačné snahy vtedajšieho režimu s pomocou ľudí riadených z Moskvy rozohnať demonštrantov. Nasledoval pád Janukovyča a krátko potom začala vojna s Ruskom, ktoré zabralo Krym. Viktória spolu s mužom pred agresormi utiekli do Odesy. Začali fakticky odznova. Ona si založila marketingovú firmu, špecializujúcu sa na tvorbu reklamných videí a jej muž pracoval s drevom.

„Krasivaja, očeň krasivaja. Solnce, more, krasota,“ rozžiaria sa jej oči pri otázkach o Odese. Ešte predtým upozornila, že radšej rozpráva ukrajinsky než rusky. No rečou, ktorou hovoria okupanti, sa s ňou vieme dohovoriť lepšie ako po ukrajinsky či anglicky. Najmä Milo, ktorý si pamätá podstatne viac slov z nášho školského života, v ktorom bola ruština povinná a navyše má takú úchylku, že počúva Vladimíra Vysockého a Zvuki mu, dokonca si občas prečíta nejakú tú ruskú klasiku v pôvodnom znení.

Krátko po tom, ako Rusko vo februári masívne napadlo Ukrajinu, sa Viktória rozhodla odísť. Podporoval ju v tom aj jej manžel. Bývajú vo viac ako dvadsaťposchodovej novostavbe neďaleko vojenskej základne. A bolo otázkou času, kedy sa ocitnú v blízkosti bombardovania. Začiatkom apríla, kedy sme sa prvýkrát stretli, ešte dúfala, že tomu tak nebude. Ostatné dni ju však zbavili aj posledných nádejí.

Bavíme sa aj o povestiach týkajúcich sa banderovcov a fašistov údajne riadiacich jej krajinu, ktoré šíri nepriateľská propaganda.

„Akí fašisti, banderovci, čo to sú za nezmysly?“ rozčúlene kričí.

Iný pitný režim

Snažíme sa odľahčiť debatu, a tak prechádzame na ľudovejšie témy. „Milo mi spomínal, že ťa prekvapilo nasadenie, s akým Gelničania dokážu piť alkohol…“ nadhodím. Nasleduje pobavený úsmev. „Ja som si až doteraz myslela, že my Ukrajinci veľa pijeme. Odkedy som v Gelnici, už si to nemyslím,“ konštatuje a s pomerne veľkým úžasom sa pozastavuje nad tým, ako tamojší štamgasti bežne miešajú tvrdý alkohol s pivom. Nechápe to. U nich sa pije buď pálenka, ktorú zajedajú, alebo pijú víno či pivo. No rozhodne nemiešajú. Na to urazene namietam, že nielen v Gelnici takto popíjajú. Že mne napríklad môj lekár odporúčal piť vodku, aby sa mi rozšírili cievy. Preto keď sa zaplním niekoľkými pivami, ktoré mám rád, tak si, rešpektujúc radu lekára, objednávam vodku. Samozrejme, nie ruskú. A hneď prejdeme k činu a objednávame si rundu piva a pálenky.

Popri nechápavom krútení hlavou nám vysvetľuje ďalšiu vec, ktorá ju prekvapuje. Ulice, na ktorých je málo ľudí. Pomalosť ľudí v obchodoch. Tvrdí, že u nej v Odese je všetko živšie. Keď niekto čaká v obchode alebo na úrade dlhšie a nikto sa mu nevenuje, okamžite začne protestovať. Prekvapuje ju, ako u nás ľudia pomaly čakajú, kým sa im niekto začne venovať. A prázdne ulice večerného mesta. Kým v Gelnici aj v Košiciach stretáva málo ľudí, v jej meste to vraj v rovnakom čase pulzuje životom.

Keď sa jej pýtame, čo teraz robí jej manžel, opäť zosmutnie. Nič. Nemá prácu, pretože všetky zákazky mu padli. Čaká doma na to, kedy ho povolajú do armády. Najprv boli mobilizované zálohy, ktoré už zakúsili boje na Donbase. Postupne, podľa vývoja bojov prídu na rad aj ostatní. „Takže sme na tom rovnako. Môj muž sedí doma bez práce a ja sedím bez práce u strýka v Gelnici, ktorý sa tam z Ukrajiny presťahoval pred niekoľkými rokmi a pracuje vo fabrike vyrábajúcej súčiastky pre boeingy,“ konštatuje.

Znova do terénu

A tak prechádzame k hlavnej téme. Pýtame sa jej, či by bola ochotná urobiť pre náš magazín sériu videoreportáží o osude jej krajanov, ktorí na Slovensko utiekli pred vojnou. Jej reakcia človeka priam až dojme a uvedomí si, aké je dôležité mať prácu a cítiť sa byť užitočný. Hneď začneme plánovať jazdu od Vyšného Nemeckého po Bratislavu. Tešíme sa a aj máme trochu obavu. Z toho, čo budeme počuť a vidieť a aj z toho, čo zažijeme a aký budeme unavení. Vrátime sa s Milom do našich reportérskych čias, kedy sme spolu vyrážali do terénu. On ako reportér PRAVDY ja TREND-u. Už roky sme sa venovali niečomu inému. No novinárske inštinkty ostali. Aj so všetkým, čo k tomu patrí. „Musím si zobrať viac dovolenky. Nielen na cestu, ale aj na spamätanie sa z nej,“ prorocky konštatuje Milo.

Počas dvoch týždňov si Viktória bude musieť zvyknúť na viacero ďalších nuansí našich temperamentov. A my tiež. Postupne sa ukáže, že dámy z Ukrajiny vedia byť po tom, ako sa osmelia a zvyknú si na nové prostredie, dosť asertívne a komandujúce. Pomerne dosť veľa času nám zaberú aj samotné rozhovory s obeťami vojny. My sme bývalí novinári, dokážeme si zachovať odstup a obrniť sa. Viktória točila doteraz iba reklamné spoty. Pri rozhovoroch s krajankami a krajanmi ich neraz musela prerušiť kvôli tomu, že sa spolu s nimi rozplakala. Alebo iná vec: Keď sme točili úvodné predstavujúce video nášho projektu, ktoré je súčasťou tejto reportáže, uvedomila si, že používa ruské slová. Okamžite sme museli začať odznova.

Po dokrútení videa, ktorým štartujeme túto sériu písaných a nafilmovaných reportáží, sme sa vybrali opäť do Dobrých časov. Po ceste o nás zavadil jeden ukrajinský pár. Počuli, že Viktória hovorí ich rečou a pýtali si tip, kde sa dá zájsť niečo zjesť a vypiť si pivo. Tak ich zobrala s nami. Pri stole sme sa dozvedeli, že pochádzajú z mesta Žitomír, ktoré je zhruba také veľké ako Košice a leží približne 150 kilometrov od Kyjiva. Išlo o neobvyklý párik. Mladá dáma a starší pán. Ukázalo sa, že ide o dievčinu prokurátorku a jej svokra veterinára. Aj keď Rusi od Kijiva odtiahli, mestu stále hrozí nebezpečenstvo a chcú sa aspoň dočasne usadiť na Slovensku. Možno na kratší čas, možno na veľmi dlho, ak nie navždy. Vytvoriť zázemie, do ktorého by prišla zvyšná časť rodiny v priebehu a po skončení vojny. Aj to nás utvrdilo, že i naša snaha má zmysel. Dať prácu človeku, ktorý ju potrebuje, a zároveň priblížiť život a osudy ľudí, ktorí s nami možno budú žiť podstatne dlhšie než si aj oni sami mysleli.

Ďalší diel nášho seriálu, v ktorom sa vyberieme do záchytného centra v Michalovciach a na hranicu vo Vyšnom Nemeckom, vám prinesieme začiatkom budúceho týždňa.