V Michalovciach a vo Vyšnom Nemeckom aj so svedkami masakry v Kramatorsku

Milo Janáč, Braňo Sobinkovič

„Durak,” smeje sa Viktória „znaješ, što ty skazal?”

Nerozumiem, čo ju tak rozveselilo. Sedíme v gelnickej kaviarni a pripravujeme sa na výrobu reportáže vo veľkokapacitnom centre v Michalovciach a na hraniciach vo Vyšnom Nemeckom. Zajtra ráno máme opäť vyraziť na východ. Spolu s nami pocestuje aj právnička Nasťa a jej dve deti. Prišli sem z Dobropolia v Doneckej oblasti. Odchádzali odtiaľ pri nútenej evakuácii. Kamarát Jaro im poskytol bývanie v neďalekých Prakovciach.  V Michalovciach ich čaká vybavovanie formalít potrebných na pobyt u nás. Viktória sa neprestáva smiať. Barman nesie kávu.

„No čo také smiešne som povedal?” chcem vedieť dôvod jej veselia.

„Raskažite nam o svojej ličnej žizni,” rehoce sa Viktória ďalej.

Nerozumiem, čo smiešne môže byť na otázke o osobnom živote ľudí utekajúcich pred vojnou.

Viktória mi však objasní, že mnou formulovanú otázku by si respondenti nevyložili práve najlepšie. Chcel by som totiž vedieť, s kým spávajú.

„To by asi nebolo najvhodnejšie, však?” pýta sa. Pokorne priznávam, že na mojej ruštine bude ešte potrebné popracovať. Viktória hovorí, že teraz mám skvelú príležitosť na bezplatné kurzy. Dodáva, že oveľa radšej by so mnou ale hovorila iným jazykom než jazykom okupantov. Po ukrajinsky však viem veľmi málo a ona po slovensky ešte menej. Uvidíme, či sa to časom zmení.

Patrícia z New Yorku

Ráno nás Jaro vezie do Košíc, potom presadáme do Braňovho auta. Najviac času nám zaberie premiestnenie Viktóriinej výbavy. Všetky tie stojany, svetlá a ďalšia technika, ktorú používa. Viktória ich nazýva jedným slovom: abarudovanie.

Onedlho už vychádzame z krajského mesta. Viktória, Nasťa a jej dve deti, Sonja a Zachar. Staršia Soňa je klaviristkou, Ukrajinu do vojny reprezentovala na medzinárodných súťažiach. Nasťa túži, aby u nás mohla pokračovať vo výuke.

Keď prelezieme Dargov a krajina sa mení na nížinu, naši ukrajinskí spolucestujúci pookrejú. Rovina im pripomína domov. Domov, do ktorého sa túžia čím skôr vrátiť. Kedy to ale bude? V tejto chvíli chcú veriť, že čoskoro. Uvidíme, či sa to časom tiež nezmení.

V Michalovciach zaparkujeme neďaleko Veľkokapacitného centra, ktoré sa nachádza v blízkosti mestskej športovej haly.

Pri vchode do areálu vysvetlíme, že ideme vybaviť dokumenty. V dobrovoľníckej veste nás víta Patrícia z New Yorku. Je tu štvrtý deň. „Postupne si prechádzam všetky pozície, aby som mohla ľuďom čo najlepšie pomôcť. Teraz som tu na vstupe a tým, ktorí sem prichádzajú, podávam základné informácie. Chcem tu byť, pokiaľ ma budú potrebovať,” hovorí. Patrícia je profesionálna fotografka, dokumentuje aj život v michalovskom centre. Jej túžbou je však odcestovať na Ukrajinu a priniesť pre domáce americké publikum fotoreportáže z vojnou postihnutej krajiny. Ako hovorí, jej krajanom osud Ukrajiny veľmi leží na srdci.

Ťahám za sebou tašku s abarudovaním. Míňame stany, ktoré tu štát postavil pre tých, ktorí u nás trávia prvé hodiny mimo svojej domoviny. Sú tu oddychové miestnosti, miestnosti, kde ľudia čakajú na ďalší transport, stan, kde sa môžu najesť. O všetko sa stará štát spolu s dobrovoľníkmi. V športovej hale je pracovisko, kde si Ukrajinky a Ukrajinci môžu vybaviť potrebné doklady. Na rozdiel od predchádzajúcich týždňov tu už momentálne nie je veľký nával. Nasťa sa vyberie k pultu.

Čakáme na ňu pred vchodom. Kým vybaví papiere, dáme sa do reči s Tatianou z Bielej Cerkvi. Na Slovensko prišla, lebo tu už päť rokov žije a pracuje jej kamarátka. Naša krajina sa jej páči, prívetiví sú aj ľudia, ktorých tu stretla. Slová vďaky za pomoc si od ľudí z Ukrajiny vypočujeme ešte mnohokrát. Slovensko v týchto mesiacoch naozaj ukázalo svoju ľudskú tvár. Počas debát s desiatkami tých, ktorí u nás hľadajú útočisko, sa o negatívnom zážitku dozvieme len raz. Spomenú nám pracovníčku pošty, ktorá ľuďom z Ukrajiny zavrela okienko priamo pred nosom a odmietla ich obslúžiť. Snáď takýchto prípadov bude čo najmenej.

O masakre v Kramatorsku

Ideme sa trochu porozhliadnuť po areáli. V hlúčiku osôb spoznávam známu tvár.

„Anatolij, što vy zdes?” pýtam sa staršieho pána v žltej veste. Dôchodcu z Charkova sme stretli ešte v polovici marca, keď sme boli ako dobrovoľníci pomáhať priamo na hranici.  https://navychode.sk/den-dobrovolnika-ako-sme-pomahali-ludom-na-vychodnej-hranici/

„Prišiel som sem pracovať, pomáhať našim ľuďom. Nie je to platená práca, ale nechcel som len sedieť doma, u Edity, chcel som byť užitočný,” hovorí. Anatolija hneď po príchode na našu hranicu prichýlila u seba jedna z dobrovoľníčok. Anatolij je teraz doma u Edity v Budkovciach. Jeho vlastný domov v Charkove už neexistuje.

Anatolij vyrastal v sirotinci a starostlivosti o siroty zasvätil aj svoj dospelý život. „Vieš, doma som chcel spraviť centrum pre tých, ktorí už opustili detské domovy. Aby mali kde byť, kým sa postavia na vlastné nohy,” hovorí mi. Plány mu však prekazili okupanti.

Presunieme sa k skupinke ľudí, ktorí čakajú na odvoz autobusom do svojich nových dočasných domovov. Je medzi nimi aj žena z mestečka Lazovaja. Spolu s dcérou, oblečenou v žltom tričku s nápisom Dobrý večer, sme z Ukrajiny, k nám prišli len dnes. „Doma sme žili vedľa železničnej stanice. Neustále nás ostreľovali, tak sme sa rozhodli odísť. No moji rodičia tam ostali, báli sa odísť,” dáva sa do plaču. Doma pracovala vo fabrike na výrobu súčiastok do tankov. Cestou boli svedkami dôsledkov ostreľovania železničnej stanice v Kramatorsku. To, čo tam videli, ich už poznačí na celý život. „Všade boli mŕtvoly. Bol to hrozný obraz. Nikdy som si nemyslela, že niečo také bude možné,” zajakáva sa a plače. Podobne nám svoje pocity opisujú aj ďalší a ďalší ľudia. Len málokto do 24. februára tušil, že takéto rozsiahle vojnové šialenstvo je v dvadsiatom prvom storočí v Európe možné. „Čo sme komu urobili, že nás prišli týmto spôsobom spasiť?” pýtajú sa neveriacky mnohí. Hovoria o tom, ako pokojne a normálne nažívali, kým sa ich východný sused nerozhodol, že ich krajina je pod vplyvom nacistov a treba ju denacifikovať. Čo znamená táto denacifikácia v skutočnosti, vidí dnes celý svet. Zničené mestá, rozbité dediny, päť a pol milióna obyvateľov Ukrajiny na úteku. To je presne toľko, koľko obyvateľov má Slovensko. Hlavne, že v zničených a vyľudnených mestách okupanti zavesia ruskú vlajku. Alebo sovietsku, s kosákom a kladivom. Veď mokrým snom masového vraha z Kremľa je obnoviť sovietske impérium.

Dôchodca z obce Červone v Záporožskej oblasti drží na rukách psíka. „Ako sa volá?” pýtam sa. „Koťa. Pozrite sa, ako sa celý trasie,” hovorí. Aj psík je ešte stále vystrašený z toho, čo musel prežiť. Šesťdesiatpäťročný muž nám opisuje, ako doma trávili dni bez elektriny, bez plynu, Varili si na piecke a večer boli len pri sviečkach. Videl, ako ruskí vojaci kradnú z dvorov autá, videl, ako suseda bili po hlave samopalom. Na otázku o tom, aké plány má do budúcnosti, len pokrúti hlavou. „Aké už si človek môže robiť plány, keď nikto nevie, čo bude?” pýta sa.

Keď sa Nasťa s deťmi vráti s čerstvo vydanými dokladmi o dočasnom útočisku, poberáme sa z centra preč. Deti sú unavené. Odvezieme ich na železničnú stanicu, do Prakoviec sa vracajú vlakom. My smerujeme na hranicu do Vyšného Nemeckého. Viktória sedí na zadnom sedadle a celou cestou vzlyká. Doľahlo na ňu všetko to trápenie, ktoré počula od svojich krajanov a práve sa z mobilu dozvedá, že na jej Odesu hádžu bomby.

Smutné detské sny

Boli sme tu v polovici marca. O mesiac neskôr je situácia na hranici už pokojnejšia. „Teraz prichádza menej ľudí ako predtým,“ hovorí Martin Hutta s Maltézskej pomoci Slovensko. Martin je na hranici prakticky od samého začiatku vojny. „Najprv to bolo viac chaotické, prakticky všetko bolo len na pleciach dobrovoľníkov. Bolo tu veľké množstvo utečenkýň a utečencov, teraz už je to organizovanejšie. Prichádzajúcich odvážajú autobusy priamo do centier, kde sa potom môžu rozhodnúť, čo ďalej,” vysvetľuje. Z Vyšného Nemeckého odišli aj dobrovoľníci, ktorí predtým ľuďom prichádzajúcim spoza hranice varili a ponúkali teplú stravu. Teraz tu zostal jeden stánok s drobným občerstvením.

Dáme sa do reči s Darijou. Pochádza z Užhorodu, ale už zhruba desať rokov žije v Ľvove. Na Slovensku však nehľadá útočisko, naopak, plánuje sa čím skôr vrátiť domov. Dôvod je prozaický. „Za peniaze z dobrovoľníckej zbierky som sem prišla kúpiť auto pre potreby našej armády,” hovorí Darija. „Auto preveziem cez hranicu a potom si ho už vezmú vojaci. Pôjde do Chmeľnickej oblasti,” vysvetľuje. Nákup áut u nás sa stane rozšíreným športom. Autá sú u nás lacnejšie, navyše, počas obdobia vojny nemusia Ukrajinci za dovoz automobilu platiť clo.

Aj Darija hovorí, že takýto vývoj nečakala. „Vedeli sme, že sa ruské vojská sústreďujú okolo našich hraníc, ale neverili sme, že na nás zaútočia v takom rozsahu. V našom jazyku ani nie je slovo na pomenovanie všetkých tých zverstiev, ktoré u nás páchajú. Nevinný národ chcú vyhladiť z povrchu zeme. Naša armáda nás však urputne bráni. Jej heroizmus je nekonečný,” hovorí.

A čo by Darija odkázala tým ľuďom u nás, ktorí veria ruskej propagande? „Divadlo môže trvať deň, dva, no nie mesiace. Ak by nás Rusi prišli ratovať, prečo by sme utekali na západ? Prečo by sme nešli radšej do Ruska?” pýta sa. Ako dodáva, do Ruska odvážajú ľudí buď nasilu, alebo ich jednoducho oklamú. „A tam potom končia vo filtračných, lepšie povedané, koncentračných táboroch.”

Keď sa jej Viktória opýta, o čom sníva, odpovedá príkladom. „Jedna moja priateľka sa to isté opýtala svojej päťročnej dcéry. Od takého dieťaťa by ste očakávali, že sníva o novej hračke alebo o niečom podobnom. No jej dcéra jej povedala, že sníva o tom, že sa vojna skončí. Je normálne, aby päťročné deti mali takéto sny?” pýta sa a v očiach už má slzy. Viktória pristúpi k nej a chvíľu sa obe v plači objímajú.

Cestou späť do Košíc je Viktória smutná. Sny o skorom návrate do Odesy sa pomaly, ale isto začínajú rozplývať. „Ach, opäť ostreľujú Odesu. Ach, moja Odesa, moja Odesa,” vzdychne si, keď si prečíta správu na Telegrame, v kanáli, na ktorom môže človek v priamom prenose sledovať dianie v tomto krásnom meste pri Čiernom mori.

„Košmar, eto prosto košmar,” hovorí Viktória. Nočná mora, jednoducho nočná mora.