Milo Janáč

V pondelok mi zvoní budík ráno o štvrť na štyri. Čaká ma cesta z Gelnice do Vyšného Nemeckého. Na východnú hranicu, cez ktorú k nám denne utekajú tisícky susedov. A na nej celodenné dobrovoľníčenie v stánku občianskeho združenia Villa Sobrance a mesta Sobrance. Na košickej stanici čakám chvíľu na odvoz. Od mojej nedávnej návštevy tu pribudol veľkokapacitný stan. O pol šiestej je v okolí situácia pomerne pokojná. Oveľa rušnejšie tu bude neskôr.  

O chvíľu už nastupujem do auta. Spolu so mnou cestujú na východ ďalší dvaja dobrovoľníci, Gregor s priateľkou Tamarou, obaja vysokoškoláci. Šoféruje Gregorov otec a môj dlhoročný kamarát Braňo.

„Máme všetko?” pýtam sa. Deň predtým som volal Lukášovi Belejovi, prešovskému dobrovoľnému hasičovi, ktorý je na hranici od začiatku exodu Ukrajiniek a Ukrajincov z vojnou postihnutých oblastí. Chcel som vedieť, čo je momentálne potrebné doniesť, dostal som odpoveď, že Kuchári bez hraníc, ktorí na prechode ľuďom varia, budú v pondelok pripravovať kapustnicu. Pomôcť môžeme surovinami do veľkého kotla. Tridsať kíl kapusty, desať kíl bravčového mäsa, desať klobás, desať zemiakov, šmalec, pretlak, huby. Máme všetko, môžeme vyraziť.

V posledných dňoch prišli správy, že situácia na hraniciach nie je dobrá. Dobrovoľníci sa sťažovali, že štát nechal starostlivosť o zabezpečenie základných potrieb pre tých, ktorí k nám prichádzajú, výlučne na nich. A keď si to dovolili povedať, keď si dovolili štátu pripomenúť, že všetko robia za vlastné a vo voľnom čase, minister vnútra Mikulec im odvrkol, že tú prácu robiť nemusia, ak sa im to nepáči. Cez víkend už prišiel priamo na miesto hasiť požiar spôsobený nie práve šťastnou komunikáciou ministra aj premiér Heger. Dnes budeme dobrovoľníkmi my s Gregorom a Tamarou. Presvedčíme sa, ako je to naozaj.

O chlebíčkoch a Putinovi 

Pred hranicou nás zastavuje policajná hliadka, o niečo neskôr aj druhá. Vysvetľujeme, kto sme a čo vezieme. Policajt nás nasmeruje k stanovému mestečku. Onedlho už máme na sebe zelené a oranžové vesty. Zoznamujeme sa s Klárou, Petrou a Editou, ktoré v stánku s pomocou makajú už dlhšie. Klára s Petrou sú z Havlíčkovho Brodu, Edita je z neďalekých Budkoviec.

„Keď sme sa dozvedeli, čo sa deje, nakúpili sme tovar, požičali sme si auto a prišli sme sem,” hovorí Klára. Onedlho nám už vysvetľuje, čo máme robiť. Ujde sa mi príprava obložených chlebov. Mám za sebou necelú dvadsiatku, keď mi pípne správa od kolegyne z gelnického úradu. Mám vraj tu na seba dávať pozor. Mažem toasty s maslom a dávam na ne syr a šunku, tak snáď sa pritom nezraním, odpovedám.

Ako tak balím chlebíčky do mikroténu, spomeniem si na leto 1999, kedy sa premiérom Ruskej federácie stál dovtedy málo známy Vladimír Putin. A hoci ho Boris Jeľcin hneď označil za svojho nástupcu, vo vtedajšom Rusku neveril v Putinovu hviezdnu kariéru prakticky nikto. Veď ani nebol dôvod. Bývalý sovietsky špión bol za posledný rok aj niečo v poradí už piatym predsedom vlády. Od 23. marca do 8. augusta 1998 sa vo finančnou krízou zmietanom Rusku vystriedali postupne Kirijenko, Černomyrdin, Primakov, Stepašin, až napokon prišiel na rad Vova. V tom čase si každý myslel, že Putin je len dočasnou voľbou.

Ale potom to prišlo. Výbuchy obytných domov v Moskve, z ktorých štát obvinil separatistických Čečencov, hoci v skutočnosti za nimi stála ruská tajná služba, viedli k druhej čečenskej vojne, v ktorej Rusko za cenu zruinovania hlavného mesta Groznyj a genocídy tamojších obyvateľov vyhralo. Putinova hviezda stúpla a po tom, ako na Silvestra 1999 z postu prezidenta Jeľcin abdikoval, mal bývalý pouličný bitkár z leningradskej garsónky cestu k moci otvorenú. Po dvadsiatich dvoch rokoch ten chlap ohrozuje celý civilizovaný svet.

Anatolij zostáva u nás

V dnešné pondelkové ráno ma Putinova šialená predstava o využívaní moci priviedla do tohto stánku na hranici, kde sa varí čaj a káva, pripravujú sa sendviče a rozdávajú sladkosti či hygienické potreby. Nie som tu rád. Oveľa radšej by som sa venoval niečomu inému. Znamenalo by to totiž, že žiadne bomby na nikoho nepadajú. Nie som tu rád, ale cítim povinnosť tu byť. Cítim povinnosť pomôcť ľuďom, ktorí sú tu ešte oveľa menej radi ako ja, pretože by isto omnoho radšej žili normálne a pokojne doma. Ale veľká väčšina z prichádzajúcich o túto možnosť prišla. Sú tu a majú len to najnevyhnutnejšie, čo si stihli narýchlo zabaliť.

Spomínam si na veľkého ruského básnika Ťutčeva, ktorý hovoril o tom, že rozumom Rusko nepochopíš, na jeho zmeranie niet miery a v Rusko môžeš iba veriť. Ale kto dnes verí v Rusko? Tí, ktorí si k nášmu stánku prichádzajú po jedlo, to rozhodne nie sú.

Je tu Anatolij, ktorý sa na Slovensko dostal po ôsmich dňoch strastiplnej cesty z Charkova. Dávame sa s ním s Editou do rečí, vysvitne, že na druhej strane hranice zostali jeho dvaja súputníci. „Boli bez dokladov, tak ich nepustili,” hovorí. Jeho mesto je v ruinách. Anatolij vyrastal v detskom domove, neskôr pracoval so sirotami, trénoval džudo. Dnes má vyše šesťdesiat a nemá domov. Pýtam sa ho, či plánuje zostať u nás alebo chce ísť ďalej do západnej Európy. Hovorí, že zatiaľ nevie, je rád, že sa dostal do bezpečia. Edita odchádza telefonovať. Po chvíli sa vráti a oznámi Anatolijovi, že ho prichýlia u seba. „Moja mama učila ruštinu, tak si budú môcť podebatovať,” smeje sa. Anatolij takú dobrú zvesť nečakal. Po celý zvyšok dňa neopustí miesto pri našom stánku. Podvečer už pracuje s nami.

Bez pomoci štátu

O čosi neskôr prichádza aj prešovský dobrovoľný hasič Lukáš Belej, po niekoľkých predchádzajúcich telefonátoch sa konečne spoznávame aj osobne. Na začiatku vojny mi naň dal kontakt reportér Tomáš Forró. Vtedy Lukáš organizoval ubytovanie pre prvých utečencov. Pýtam sa ho, či sa po návšteve premiéra fungovanie pomoci na hraniciach zlepšilo. Lukáš hovorí, že niečo áno, stále však existuje deficit priamej materiálnej pomoci. „Všetko, čo tu ponúkame, darovali obyčajní, normálni ľudia. V tomto nás štát veľmi nepodporil,” vysvetľuje.

Kuchári bez hraníc vo vedľajšom stánku varia guláš a párky. Je medzi nimi aj Alex z Oxfordu. „Prišiel som sem pred dvomi dňami, aby som pomohol ľuďom, ktorí trpia kvôli vojne,” hovorí. Nie je jediným cudzincom medzi dobrovoľníkmi. Sú tu ľudia z Nemecka, Švajčiarska, Francúzska, v oranžovej veste dobrovoľníka si k nášmu stánku zájde po colu aj chalan z Južnej Kórey.

Keď pripravím zásobu sendvičov, idem sa porozhliadnuť po okolí. Prechádzam stanovým mestečkom. Sú tu maltézski rytieri, ktorí pomáhajú ľuďom s registráciou a hľadaním ubytovania, je tu informačný stánok, telekomunikačný operátor O2 ponúka všetkým prichádzajúcim SIM karty a bezplatné volania na Ukrajinu, ale aj na Slovensku. Je tu veterinárna pomoc pre domácich miláčikov. „Základom je očipovať všetky zvieratká a tým, ktoré to potrebujú, poskytnúť aj ošetrenie,” dozvedám sa v stánku. Čip dostal aj štrnásťročný kocúr Fénix. Starček má za sebou cestu z Charkova a pred sebou ešte ďalšiu púť do Nemecka.

V ďalšom stánku, alebo ak chcete palatke, ponúkajú služby psychológovia. Je tu aj provizórna kaplnka, je tu veľkokapacitný stan, kde sa môžu ľudia najesť a ďalšie, v ktorých si môžu zdriemnuť. Je tu Červený kríž aj slovenská pobočka organizácie Človek v ohrození. Je tu aj provizórny butik so šatstvom. Na priestranstve pri ceste si prichádzajúci môžu zobrať detské kočiare.

Keď dieťa hovorí o zabíjaní

Vraciam sa na svoje miesto. Je treba doplniť vodu do bandasiek, aby bolo z čoho variť čaj a kávu. Postupne prichádzajú ďalší a ďalší ľudia. Veľká časť zo zničeného Charkova, ale mnohí aj z Kyjeva, Nikolajeva, zo Sumy, ale aj z dediniek, o ktorých človek nikdy nepočul. Ukazujú nám fotografie aj videá, ktoré majú v telefónoch. Myslím na tých, ktorí u nás veria nezmyslom o ukrofašistoch, tajných biologických laboratóriách alebo považujú zábery z vojny v televízii za vopred pripravené fejky, v ktorých účinkujú herci. Čo by asi povedali, keby tie obrázky v telefónoch videli? Dokázali by aj tým ľuďom, ktorí trávili dni a noci v krytoch bez svetla a často aj bez základných potrieb, povedať, že si to celé vymysleli? Nevieme. Žiadni frajeri spoza klávesníc tu nie sú.

„Mohol by si zobrať nejaké džúsy, ovocie, keksy a sendviče a odniesť to ľuďom k autobusu? Niektorí z čakajúcich na odvoz z hranice k nám totiž sami ani neprídu,” prosí ma Klára. Vezmem škatuľu s jedlom a idem k radu. Z Vyšného Nemeckého  kyvadlová doprava odváža ľudí do Michaloviec. Prechádzam okolo čakajúcich a ponúkam im svoj tovar. Niektorí si berú, iní len poďakujú. Akoby sa hanbili si vziať. Akoby im bolo trápne, že sú zrazu odkázaní na pomoc iných ľudí, hoci ešte pred niekoľkými týždňami si všetko potrebné pre život dokázali doma zabezpečiť sami.

Je tu šestnásťročný Kiril z Dnipra. Pýtam sa ho, čo by odkázal ľuďom, ktorí žerú rozprávky o nacistoch na Ukrajine. „To nie je pravda. Na Ukrajine bol vždy mier a nič zlé sa tam nedialo. Ľudia žili pokojne a pekne. Zelenskij za tri roky opravil cesty, investoval peniaze a teraz prišlo Rusko a všetko to rozbombardovalo,” hovorí.  Kiril prežil aj ďalší šok. Bol jedným z cestujúcich v evakuačnom vlaku, ktorý ruské sily ostreľovali.

Cestou späť od autobusu stretávam jedenásťročného Ilju z Charkova. Je tu so svojou mamou a cestujú za tetou do Nemecka. Ilja mi opisuje ostreľovanie raketami, ktoré doma zažil. Pôvodne jeho rodina žila v Donecku, v roku 2015 utiekli pred vojnou do Charkova. Teraz utekajú znova. Do očí sa mi tlačia slzy. „O čom snívaš, Ilja?” pýtam sa ho. „Chcem žiť v Nemecku a aby bolo všetko dobre. Aby tam Moskaľovia neliezli a aby zabili toho Putina.” Je v poriadku, ak dieťa želá smrť prezidentovi susedného štátu? Za normálnych okolností určite nie. Ale Ilja má na to dôvody, ktorým veľmi dobre rozumiem.

Autobus z Verony

Čas beží neuveriteľne rýchlo. Ani si nestačím uvedomiť a je popoludnie. Čapujem kávu a čaj, nosím pitie a jedlo k autobusom. Je tu aj Achmad z Odesy. Aj on má za sebou podobný príbeh ako Ilja. Do Odesy utiekol pred vojnou z rodnej Sýrie. Dnes je tento kaderník na úteku opäť. Namierené má do Švajčiarska.

Podvečer prichádza autobus z Verony. Vykladáme pomoc, ktorú priniesli. Ide o rôzne nápoje, za polhodinu vytvoríme z balení celkom veľkú kopu. Autobus sa potom plní utečencami, ktorí chcú ísť do Talianska a keď je obsadené aj posledné miestečko, šoféri sa vydajú znovu na cestu. Takto vyzerá európska solidarita v praxi.

Stmieva sa. Ešte roznesieme nápoje do iných stánkov a potom nás už prídu vystriedať dobrovoľníci, ktorí prichádzajú na nočnú. Odovzdávam svoju oranžovú vestu a z batohu si vyberám rožok, ktorý som mal nabalený z domu na cestu. Uvedomujem si, že som dnes ešte nič nejedol. Akosi som nebol hladný.

Okolo ôsmej vyrážame z hraníc späť do Košíc. Sme plní zážitkov, ktoré bude treba spracovať. Chceme sa sem vrátiť a pomáhať ďalej. Ale nevieme, dokedy bude stanové mestečko fungovať. Hovorí sa, že systém pomoci ľuďom utekajúcim pred vojnou sa má zmeniť. Ale pomôcť sa bude dať isto aj inde. Bude to v najbližších dňoch a týždňoch dôležité. Stojíme ako spoločnosť pred najväčšou skúškou za posledné desaťročia. Je na nás, ako ju zvládneme.

P. S. 

Po dopísaní textu som dostal správu, že dobrovoľníkov poslali z hranice preč. Humanitárna pomoc priamo na hraniciach sa skončila.