Milo Janáč
Ivan Medeši je spisovateľ, držiteľ prestížneho ocenenia Anasoft litera. Žije v Ruskom Keresture v Srbsku, kam sa pred viac ako dvesto rokmi presídlila komunita ľudí z územia dnešného východného Slovenska. Ich potomkovia si dodnes zachovali pôvodné zvyky, kultúru, ako aj jazyk, ktorý ich odlišuje od okolitého srbského obyvateľstva. V tejto archaickej východniarčine píše aj Ivan. Do spisovnej slovenčiny texty prekladá jeho zemplínsky vydavateľ Maroš Volovár. S Ivanom sme sa porozprávali nielen o literatúre, ale predovšetkým o aktuálnej situácii na Balkáne. Srbsko je totiž jedinou európskou krajinou, kde sa konali masové manisfestácie na podporu Putinovej politiky.
Keď začala vojna na Ukrajine, médiá v Srbsku vyšli s titulnou stranou: Ukrajina napadla Rusko. Na podporu Putinovho režimu u vás vyšli ľudia do ulíc. Naozaj sú Srbi aj v dnešnej situácii na strane režimu, ktorý vraždí ľudí na Ukrajine?
Srbsko je spoločnosť rozdelená azda v každej otázke, na ktorej sa dá pohádať. Od toho, či sa Novak Djoković má očkovať až po Rusko a Ukrajinu. Máme tu veľmi veľa rusofilov. Dokonca sa u nás uskutočnili aj proruské demonštrácie, možno sme boli jediní na planéte. Oficiálne stanovisko krajiny je, že rešpektujeme územnú suverenitu každej krajiny a sme proti násiliu, ale na Rusko, našich kamarátov, nemôžeme uvaliť sankcie. Prečo je to tak? Srbsko a Rusko sú hlboko previazané, istým spôsobom sme taká ruská gubernia. Keď nás NATO bombardovalo, Rusko bolo na našej strane, adresovalo NATO silácke slovné protesty, ale to bola celá ich pomoc. No napriek tomu mnohí majú Rusko v srdci.
Čím to je?
Ako aj iné štáty v Európe, aj Srbsko je závislé na ruských energiách. Sú tu obavy, čo by sme si bez nich počali, lebo aj bez toho hospodárska kríza v Srbsku rastie. Tento postoj, sedieť na dvoch stoličkách, by možno pokračoval i naďalej, keby sa vojna zajtra skončila. Ale čochvíľa môže nastať okamih, že si budeme musieť vybrať. A možno je ten okamih už tu. Predsa len v Srbsku existuje i druhá časť obyvateľov, ktorí odsúdili ruskú agresiu a celé to šialenstvo, čo sa deje. Tým je jasné, že silnejší zabíja slabšieho a že sa deje ohromná krivda. Tí aj urobili demonštrácie na podporu Ukrajiny. Tých proukrajinských protestov bolo viac a hádam si svet všimne, že ktosi je v Srbsku aj normálny a reaguje ako celý civilizovaný svet. Najabsurdnejšie je, že ak pre také hlúposti ako spomínané proruské demonštrácie schytáme dajaké sankcie, všetci si pôjdu s nárekom zarábať tvrdo na chlieb do Nemecka a do Kanady. Nikto nepôjde do Ruska.
Žiješ v Ruskom Kerestúre, kde má domov rusínska komunita, ktorá tam pred dvomi storočiami prišla z územia východného Slovenska. Je nejaký rozdiel vo vnímaní vojny na Ukrajine medzi Srbmi a vašou enklávou? Čo na vojnu hovoria tvoji priatelia a známi? Je to podobne ako na Slovensku, že veľká časť ľudí si myslí, že za vojnu môžu Američania?
Koľko ľudí, toľko názorov, v zásade nemožno povedať, že my myslíme jedno a Srbi druhé. Aj tu sa nájdu takí, čo veria, že NATO provokovalo Rusko a teraz mu Rusko ukáže! Ťažko povedať, koľko percent ľudí to tvrdí. Sám som šokovaný, keď niektorí moji dobrí známi hovoria, že NATO a USA sa pchali, kam nemali, a teraz uvidia, čo je to Rus! Možno je nejaká vina aj na strane Západu, ale jednoznačne vinný je ten, kto má krvavý nôž v rukách. A teraz ho má Rusko. Tisíce ľudí prichádza o život a milióny navždy o domov a pokoj.
Ako sa podľa teba situácia vyvinie? Kto túto vojnu vyhrá a prečo? Alebo je možné, že túto vojnu prehráme všetci?
Čo v tomto prípade znamená vyhrať? Každý, kto je aspoň trochu súdny, vidí, že všetci prehrávame. Len šialenec tu môže čakať nejaké víťazstvo. Ukrajinci už majú dosť a ani ruský človek nezíska žiadne výhody z tej vojny, Európa takisto. Nemôžem na to ani myslieť. Obyčajný, bežný človek nevyhrá nič, to je isté.
Ty si pamätáš aj nálety NATO na Srbsko v súvislosti s Kosovom. Mal si vtedy sedemnásť rokov. Ako ste ty a tvoji rovesníci prežívali vtedajšie obdobie? Čo ste vtedy robili?
Čo mohol robiť sedemnásťročný človek, ktorý nemá žiadne povinnosti? Žiadna škola, voľný čas a sedemnásťročný rozum. Naučil si sa všetkému, čo ti v živote netreba – práve vtedy. Po večeroch sme pili, každý dovliekol z domu, čo mal, a sedeli sme v parkoch, lesíkoch a pozerali, ako letia rakety a kdesi ďaleko vybuchujú. Aj sme, idioti, chodili na náš most, ktorý mohli zasiahnuť, lebo aj také mosty sa bombardovali počas tých 77 dní. Žartovali sme, že o nás napíšu v novinách článok s názvom „Deti chytili Tomahawk!“
Robilo sa veľa opekačiek, lebo často nebol prúd, tak sa muselo zužitkovať mäso v mrazničkách. Stále nejaký sused robil hostinu. Rozdávali sa nanuky po obchodoch, lebo bez prúdu by sa pokazili. A také hlúposti. Dnes, ako otec dvoch detí, by som na to isto pozeral inak. Ale nebolo nám všetko jedno, nevedel si, či NATO nepríde s pozemnou inváziou ako Rusi teraz na Ukrajinu. Čo mi teraz príde na um, sú všetky tie slová podpory, odsudzovania i vtipy z agresorov. Pritom ti je to dosť nanič, keď na teba padajú bomby. V tej chvíli čakáš pomoc a riešenie a nie prázdne reči. Čakali sme, že to akosi prestane, a nie tretiu svetovú vojnu. No rýchlo sa vyjasnilo, že nikto nás brániť nebude a že nám NATO môže spraviť, čo si zmyslí. Čo i spravilo. Treba povedať, že Ukrajina bola vtedy jednoznačne proti bombardovaniu, ba aj lietadlá juhoslovanskej leteckej dopravy odleteli na Ukrajinu, aby ich NATO nezničilo.
Je v Srbsku dodnes silný antiamerikanizmus?
Určite hej, tá krajina nás spolu s ďalšími členmi NATO bombardovala 77 dní, čiže je to pochopiteľné. A nielen nás, ale po celom svete si robia, čo chcú. No keď USA porovnáš s Ruskom, predsa len je to krajina, kde majú demokraciu, ústavu a zákony, kým v Rusku je to úplne inak.
A čo vzťah k Európskej únii? Chcú bežní obyvatelia Srbska, aby sa vaša krajina stala jej členom alebo vidia svoju perspektívu inde? V neutralite? V blízkom vzťahu s Ruskom?
V tej otázke je azda najväčšia polarizácia. Ťažko to posúdiť, ale oficiálne smerujeme do Únie. Náš prezident však bol zo dvadsať rokov vo vedení strany, ktorá vždy bola a doteraz aj je len za Rusko a proti Únii. No a v súčasnosti má na čele osobu odsúdenú za vojenské zločiny. Ale predsa, keď terajší prezident zakladal vlastnú stranu, uznal, že bez Európskej únie pomrieme od hladu. Možno povedať, že naše srdce je v Rusku a rozum v EÚ. Pre Srbsko je i to veľký krok vpred. Treba len veriť, že do budúcnosti budeme kráčať s rozumom.
Ako to vyzerá v Republike Srbskej v Bosne? Myslíš, že tam môže dôjsť v súčasnosti k nejakému konfliktu?
Bosna, Republika Srbská i celá bývalá Juhoslávia… Churchill raz povedal, že je tu „príliš veľa histórie“. Prvý problém je, že Republiku Srbskú ovláda jeden vidlák menom Milorad Dodik. Ten už roky zapára, provokuje, očierňuje, čím blokuje akékoľvek riešenie. Druhý problém je, že ani médiá a vzdelávací systém nepomáhajú tomu, aby sa ľuďom prinieslo niečo zmysluplné a aby sa tie traumy nejako prekonali. Treba si priznať, že tu bola vojna, že boli zločiny na všetkých stranách a že v Srebrenici sa uskutočnil masaker. Ten masaker neznamená, že Srbi ako celok sú genocídny národ, ale neslobodno popierať, že sa tam naozaj stal zločin. Problém je, keď srbská mládež v mojej zemi spieva: „Nož, žica, Srebrenica!“ (Nôž, ostnatý drôt, Srebrenica). Problém je, keď si mladí myslia, že to, čo bolo v deväťdesiatych, je niečo dobré. No k dobrému to malo ďaleko: vojna medzi bratskými národmi, kríza, sankcie. Oni to nemôžu vedieť, to do nich neustále hustí akýsi dement, ktorý má za cieľ ich retardáciu. Od tých katastrof prešlo už vyše dvadsať rokov, no niektorým nekrofilom vyhovuje udržiavať ich stále čerstvé. Oživovanie nenávisti je diagnóza nenormálnosti týchto končín a tento smer víťazí nad normálnosťou.
V prvom rade mi dovoľ zablahoželať ti k nominácii v tohtoročnej desiatke Anasoft litera. Po víťazstve pred tromi rokmi to asi nebolo pre nikoho prekvapenie. Zmenil ťa nejako literárny úspech? Ako tvoje literárne úspechy na Slovensku vnímajú v Srbsku? Pripravujú sa preklady tvojich kníh do srbčiny, prípadne iných jazykov?
Človeka mení, aj keď mu v domácnosti pribudne pes, a nie len Anasoft. Na čas máš pocit, že za dačo stojíš, a potom čas prejde a vidíš, že znova nemáš nič. Ale predsa, pred Anasoft-om som písal pre nikoho, do šuflíka, a po Anasoft-e mám aspoň predstavu, že ma ktosi i prečíta. Po-anasoftový čas už prešiel, tak mám tvorivé vrcholy i dná, vo svete zmätok, v osobnom živote zmätok, v pracovnom ešte väčší, tak uvidíme, čo a kam ďalej, možno i nikam – a v takej atmosfére sa najlepšie píše a plnia sa súbory v počítači novými cyklami nádejí a trápení. Každopádne, keby som nezažil ten úspech s Jedením, už by som nepísal. Takže vďaka Anasoft-u sú tu teraz Vilkovia. V Srbsku nikto nevie, že píšem, okrem niekoľkých ľudí z rusínskeho sveta. Preklady zatiaľ neboli publikované. Už dva roky sa čosi chystá v češtine, a to takým tempom, že to bude hotové v roku 2042 na jar. V jednom podcaste som sa dozvedel, že sa chystá maďarský preklad, ale odvtedy som v tomto smere nezachytil nič, takže som presvedčený, že to boli herci, zaplatení, aby ma potešili. Skúšali sme i ruský jazyk, ale to je pre zmenu v štádiu klinickej smrti.
Pracuješ už na nejakých nových textoch? Ak áno, na čo sa môžeme tešiť?
Po knihe Vilkovia, ktorú som napísal koncom roku 2019, som napísal jednu či dve poviedky. Nedávno som dokončil jeden román a teraz nerobím nič. Ale je pár nápadov, čo mi nedajú pokoj, tak sa ešte uvidí, čo a ako. Pre začiatok chcem usporiadať svoje básne, ktorých som za ostatných pätnásť či koľko rokov napísal asi štyristo. Takže tak. A na čo sa môžete tešiť, to najviac závisí od Maroša Volovára, lebo on rozhoduje, či dačo vyjde, či nie. Rád by som vydal tú poéziu.
Spomínal si mi ešte skôr, že v prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča pripravujú predstavenie podľa tvojej knihy. Ako to momentálne vyzerá? Môžu sa milovníci divadla na východnom Slovensku tešiť na premiéru?
Odpoveď na túto otázku nepozná asi nikto. Ja len viem, že asi dvakrát sa s tým začalo a potom prestalo. Mala to byť, tuším, tretia premiéra v roku 2020, ale vďaka korone neviem, či bola i prvá. Počas uvoľnení sa práca obnovila a potom znova zanechala a myslím, že teraz je v štádiu klinickej smrti. Takže taký je ten život umelca.