Príbeh nešťastnej lásky na pozadí histórie Československého pluku v Michalovciach
Podľa tvrdenia pamätníkov sa Michalovce pozdvihli aj vďaka armáde.
Československý pluk tu umiestnili v auguste 1920 – postupne boli vybudované kasárne i bytové domy pre dôstojníkov (prevažnú časť veliteľského zboru pritom tvorili Česi).
Michalovčania dodnes spomínajú na parádne vojenské prehliadky, sprevádzané vojenskou hudbou. Nezabudnuteľnou sa stala i prísaha na novú zástavu 20. pešieho pluku s heslom „Všetko za rodnú zem a rod“ dňa 10. marca 1926, ktorú vojakom z vďačnosti darovali Zemplínčania. Táto pozornosť bola tiež opätovaná – v roku 1930 veliteľ útvaru daroval mestu Michalovce album zo slávnostného prevzatia zástavy pluku „ako dôkaz súladu a priateľského spolužitia s obyvateľmi posádkového mesta“.
Dobré vzťahy medzi vojakmi a tunajšími občanmi sa rozvíjali i v nasledujúcom období, hoci existovali aj skupinky, ktoré z prítomnosti vojenskej posádky, reprezentujúcej novú Československú republiku, neboli (či už z náboženských alebo národnostných dôvodov) nadšené.
Ľudovít Pavlo – rodák zo Stráňan – si vo svojej knihe s názvom Herr Blei na vojenské prehliadky 20. pešieho pluku spomína takto: „Prvého mája sa ukázala česká kolónia v Michalovciach v plnej sláve. Dychová hudba 20. pešieho pluku vyhrávala. Pochodovala celá česká kolónia. Niektorí sa poobliekali za komediantov a vystrájali šašovské kúsky. Pochodujúci sa potom presunuli do „Červenej chyžky“, kde sa konal majáles.“
Vojaci i velitelia pluku sa angažovali aj v rozličných spolkoch – napríklad v Československom Červenom kríži.
Množstvo cenných informácií prináša tiež Kronika 20. pěšího pluku z rokov 1927 – 1931, ktorá sa zachovala dodnes (staršia kronika sa stratila nevedno kam).
Záletný kolaborant
Dobré meno armády v očiach Michalovčanov však do značnej miery znevážil vtedajší plukovník generálneho štábu Emanuel Moravec. Tunajšej verejnosti totiž neušli jeho ľúbostné avantúry. S prvou manželkou sa rozviedol kvôli neplnoletej milenke Pavle S. (zoznámil sa s ňou práve v Michalovciach), následne čelil i disciplinárnemu konaniu. Krátko po rozvode (3 mesiace), v roku 1931, sa E. Moravec s touto mladou Zemplínčankou aj oženil (možno povedať, že v poslednej chvíli, pretože už 5 týždňov po sobáši sa im narodil syn). Ani tento vzťah však dlho nevydržal – po šiestich rokoch skončil opäť rozvodom. Príčinou bola opäť Michalovčanka, 16-ročná Jolana E. – slúžka jeho druhej manželky. Aj s ňou sa napokon oženil.
V predvojnovom Československu sa Emanuel Moravec postupne vypracoval na pomerne vplyvnú osobu. Počas nacistickej okupácie Čiech a Moravy si však ako minister školstva a národnej osvety vyslúžil nálepku horlivého kolaboranta a stal sa jedným z najnenávidenejších prominentov protektorátnej vlády.
Nešťastná láska
Ale späť k Michalovciam.
Už predtým sa v meste i okolí odohralo niekoľko ľúbostných tragédií, ktoré skončili smrťou jedného zo zaľúbencov (zväčša išlo o dôsledok nenaplnenej lásky, spojenej s odmietnutím). Tragédia z roku 1933 však veľmi otriasla nielen veliteľmi a vojakmi 20. pešieho pluku, ale aj miestnymi obyvateľmi. Dňa 20. apríla 1933, o 10. hodine večer, totiž vojaci a michalovskí četníci našli v lesíku, zvanom Džvirnik – asi kilometer od michalovskej železničnej stanice – nehybné telá čatára 20. pešieho pluku Jána Š. a služobnej z Michaloviec Heleny J.. Mŕtvoly ležali vedľa seba a prikrýval ich vojenský plášť. Krížom cez telá bola položená i vojenská puška, ktorou Ján Š. zabil (dvoma výstrelmi) najprv milenku a potom seba (zreteľne o tom vypovedali 3 prázdne nábojnice). Navyše, na spúšti bol priviazaný kus povrazu, pričom druhý kus mal čatár ovinutý okolo pravej ruky. Neďaleko mŕtvol bol tiež položený Helenin kabát a Jánova blúza.
Z polohy tela dievčaťa četníci vydedukovali, že keď ju mládenec zastrelil, ešte nejaký čas počkal, potom ju uložil rovno a ruky jej pripažil k trupu – následne si ľahol vedľa nehybného tela milenky a zastrelil sa tak, že potiahol za motúz, jedným koncom upevnený na spúšti pušky (spravil to však až tak silno, že povrázok sa pretrhol).
Súčasťou vyšetrovania michalovských četníkov bolo tiež skúmanie minulosti oboch obetí, respektíve objasňovanie udalostí, ktoré tejto tragédii predchádzali. Z ich záverov i z novinových správ sa dozvedáme, že Ján Š. pochádzal z dediny Bolotina pri Užhorode. V mladosti žil vo veľmi skromných sociálnych pomeroch, pričom jeho matka – vdova – hospodárila na malom gazdovstve. Keď v roku 1928 nastúpil na vojenskú službu, pridelili ho k 20. pešiemu pluku do Michaloviec – podľa nadriadených si tu svoje povinnosti plnil svedomite a vzorne.
A práve v Michalovciach sa zoznámil so služobnou, zamestnanou u miestnych podnikateľov Durschlágovcov. Ich vzťah trval dlhší čas, posledné veľkonočné sviatky dokonca strávili spolu u Heleniných rodičov v Malčiciach.
V deň tragédie – v stredu 19. apríla 1933 – Ján odišiel z michalovských Štefánikových kasární. Naposledy ho vraj videli vo večerných hodinách v miestnom hoteli Európa. Keď sa však 20. apríla ráno do kasární nevrátil, začali ho hľadať. Najprv naďabili na jeho neuzamknutý kufrík. Vo vnútri sa nachádzal list, adresovaný nadriadeným, v ktorom sa s nimi lúčil a oznamoval im, že spácha samovraždu. Ďalej sa lúčil s kamarátmi, pričom nezabudol vypísať ani svoje dlžoby a pohľadávky. Zároveň prosil, aby mu posádka vystrojila vojenský pohreb s vojenskou hudbou. Súčasne tiež žiadal, aby sa nepátralo po príčine jeho samovraždy, pretože išlo o vec súkromnú. Na konci listu sa rozlúčil s celým 20. peším plukom a zaželal mu veľa úspechov.
Vojaci ihneď rozbehli pátranie po svojom druhovi, zalarmovali tiež četníkov. Tí pod vedením veliteľa Bartoňa a strážmajstra Šmejkala najprv preskúmali hustý lesný porast na Hrádku, no bezvýsledne. Až po dlhšom hľadaní nakoniec jeho telo i telo jeho milej našli neďaleko miestnej železničnej stanice – na mieste, o ktorom sme už hovorili.
Aj po ukončení vyšetrovania zostali príčiny tejto tragédie neobjasnené.
Ján Š. mal v tom čase iba 25 rokov, jeho milá ešte o 3 roky menej. Obaja boli svojím okolím vnímaní ako poriadni a dobrí ľudia. Navyše, rodičia Heleny J. o ich vzájomnom vzťahu vedeli a v stretávaní sa im nebránili.
Podľa vyjadrení pamätníkov síce išlo o počestné, no chudobné, mnohodetné rodiny. A práve zlé finančné zázemie oboch zamilovaných mohlo byť hlavnou príčinou ich tragického skonu – údajne nemali peniaze ani na prípravu vlastnej svadby…
Toľko dohady. Čo skutočne viedlo mladých zaľúbencov k vykonaniu tak radikálneho činu, to vedeli asi len oni sami – a toto tajomstvo nešťastnej lásky navždy pochovali 3 výstrely z pušky.
Ani tento prípad nebol, žiaľ, v histórii Michaloviec posledný. Kvôli nešťastnej láske prišlo o život ešte niekoľko ďalších mladých ľudí.