Vanda Felšöci Rusnáková a redakcia
Posledné dni od základov zmenili život obyvateľov východnej hranice. Pomoc ľuďom utekajúcim pred vojnou berú ako samozrejmosť. Starostovia veria, že tak rýchlo ako ich dediny bude reagovať aj štát a finančne im pomôže. Inak sa môžu dostať do problémov.
Ubľa, Vyšné Nemecké, Veľké Slemence – za posledný týždeň najznámejšie dediny na Slovensku. Práve cez ne k nám z Ukrajiny nepretržite prúdia tisíce vojnových utečencov. Prechádzajú matky s plačúcimi deťmi na rukách, ale aj teenageri bez sprievodu či starší ľudia. Ich cieľ je jasný – dostať sa do bezpečia západnej Európy.
Väčšina ľudí utekajúcich pred vojnou nám ako svoj cieľ spomínala Nemecko a Taliansko. V každom z nich je hlboko usadený stres, smútok, strach, ale veľmi často aj bezmocná zlosť z toho, kvôli čomu sa im od základov zmenil život.
Mnohí z nich už prišli o blízkych. Mnohí z nich tŕpnu nad osudom svojich mužov, synov, otcov a všetkých tých, ktorí doma ostali bojovať alebo neboli schopní utekať do bezpečia. Po prekročení našich hraníc z nich aspoň čiastočne opadáva najväčší stres. Pokračujú ďalej v ceste alebo prerušia svoj útek z domova a na chvíľu si oddýchnu v dedinách pri hraniciach, ktorých život sa za posledné dni zmenil na nepoznanie.
Keď je opäť východná hranica v strede diania
V čase, keď u našich východných susedov nepadali bomby, prechádzali prihraničnými obcami desiatky áut denne. Teraz sú ich stovky.
„Vidíte tu diplomatické autá, mnoho dodávok, plných autobusov. Vo dne aj v noci. Pred niekoľkými dňami to bolo aj množstvo osobných áut. Tiež vozili utečencov. Často sa stalo, že auto prudko pribrzdilo, z neho vybehlo malé chlapča, bolo mu zle. Za ním matka. Chúďa vyvracalo, čo ho cestou ťažilo v žalúdku. Dvere opäť buchli a auto pokračovalo ďalej. Ani len netušili, kde sú,“ opisuje aktuálny život v pohraničí dôchodkyňa z Jenkoviec, ktorá má na Ukrajine tiež rodinu. Jej príbuzní zatiaľ ostávajú doma.
Podotýka, že vo Vyšnom Nemeckom je situácia podstatne náročnejšia. „Tam je to „na palicu“,“ dodáva.
Najznámejší východoslovenský hraničný priechod sa nachádza na konci dediny. V minulosti tu ľudí hnevali kamionisti a neporiadok, ktorý počas čakania na hranici robili. To ešte netušili, že sa ich malá dedinka niekedy zmení na obrovské stanovisko a parkovisko. Do dediny sa už bežný človek, mimo toho, čo tu má trvalé bydlisko, novinárov a humanitárnych pracovníkov, ani nedostane.
Policajt každé „cudzie auto“ otočí. Vraj aby neobťažovali miestnych obyvateľov. Denne sa tu premelie aj 10 000 ľudí. Pomoc je už koordinovaná. Pomáhajú organizácie z Čiech, Talianska aj Nemecka.
Podobná situácia je aj vo Veľkých Slemenciach. Vstup do dediny zo slovenskej strany regulujú policajti.
„Pochopte, je to malá obec, ktorá je už teraz preplnená autami. Každý, kto potrebuje ísť na hranicu, sa k nej dostane. Takisto aj tí, čo hranicu prechádzajú. Priveziem ich mikrobusmi sem, tu ich môžu čakať príbuzní či známi,“ vysvetľuje nám policajt, ktorý bol akurát v službe.
Mnohých ľudí prichádzajúcich spoza hraníc síce nikto nečaká, no majú telefónne číslo, na ktorom ich čaká pomoc na diaľku v podobe sprostredkovania ubytovania alebo odvozu.
„Pomohol som jednému Nigérijcovi. Potreboval odviesť do Michaloviec. Dal som mu svoje telefónne číslo, aby sme boli v spojení. Bol vďačný. Odprevadil som ho. No od tej chvíle mi asi každú pol hodinu či hodinu volal z hranice vo Vyšnom Nemeckom ďalší Nigérijčan, ktorý ma žiadal o pomoc,“ ukazuje na realitu týchto dní Američan, žijúci v Husaku na hranici s Ukrajinou. Nesťažuje sa a dodáva, že pomoc poskytne vždy, keď je to v jeho silách.
Pomáhajú a boja sa faktúr
Ďalšie dediny sa zas stali akýmsi nocľažiskom pre utečencov. V noci ich privezú. V pripravených miestnostiach prespia, najedia sa, prežijú tu tri dni a putujú ďalej na západ.
„U nás sú v kultúrnom dome. Už ani nerátam, koľko sa ich u nás od začiatku vojny vystriedalo. Teraz je viac Ukrajincov. V počiatkoch to boli obyvatelia Nigérie,“ hovorí starosta Vysokej Nad Uhom Ján Hrešan.
S počiatočným náporom ľudí spoza hraníc pravdepodobne súviselo upchatie kanalizácie. Problém už odstránili. O pomoc pri ubytovaní ich požiadala charita na cirkevnej platforme.
„Sme predsa ľudia, pomocnú ruku sme okamžite poskytli. My zabezpečujeme elektriku, teplo, vodu, priestor, ľudia z charity zvyšok,“ dodáva J. Hrešan. Spolu s kolegami je pre utečencov k dispozícii nonstop už týždeň. Kto obci zaplatí zvýšené náklady na vodu, plyn a elektriku, ešte nevedia. Úrad vlády im síce kázal robiť prísnu dokumentáciu a odpis energií, no papier o tom, že všetky náklady za pomoc utečencom budú preplatené, z úradu vlády ešte nedorazil.
„Ešte ani vojna nebola a dostali sme prípis z plynární, že nám ide plyn o 100% hore. Pri tejto obrovskej spotrebe, ktorú už viac ako týždeň máme, to bude nárast aj o 300 a viac percent. A nielen plyn, samozrejme aj voda, aj elektrika. Vezmite si fakt, že každý sa sprchuje. A niektoré dni ich tu rátame okolo stovky. No ale sme ľudia, toto budeme riešiť neskôr. Uvidíme, čo bude, keď prídu prvé faktúry,“ vysvetľuje starosta. Samozrejme, pomoc utečencom obec poskytuje aj pri riziku, že náklady im štát možno vôbec nepreplatí.
„Sme obec do 1000 obyvateľov, no rozpočet máme vyrovnaný. Horšie sú na tom malé dediny, ktoré sú v červených číslach. Pre ne je táto situácia likvidačná. Srdce im nedá, aby nepomohli, no privedie ich to do krachu, ak štát nepomôže,“ dodáva Hrešan.