Filmár Pavol Pekarčík strávil takmer tri mesiace na východe Ukrajiny. Režisér a scenárista tam spolu s kolegom Ivanom Ostrochovským dokumentovali bežný život ľudí vo vojnou ťažko skúšanej oblasti Charkova. Akú podobu film dostane, je podľa Pavla Pekarčíka ešte predčasné hovoriť. Ako vraví, výsledok sa ukáže až v strižni. Porozprávali sme sa teda o tom, čo na frontovej línii zažil a ako ho to zmenilo.
Branislav Sobinkovič, Milo Janáč
Kedy si vycestoval na Ukrajinu?
Išli sme tam spolu s Ivanom Ostrochovským, prakticky.po pár týždňoch začiatku vojny.
Asi dva týždne sme čakali na prilby a nepriestrelné vesty. Tie musí mať každý novinár, ktorý tam ide, inak hrozí, že mu vezmú akreditáciu. Potom sme riešili humanitárnu pomoc pre deti z detského domova zo Severodonecka, ktorý už medzitým presťahovali do Ľvova. Po ceste sme tam humanitárku vyložili a išli sme do Kyjeva. V Kyjeve sme boli niekedy v druhej polovici marca. To ešte prebiehali útoky na mesto. Dalo sa motať okolo frontovej línie, ale Irpiň a Buča boli obsadené Rusmi. V Kyjeve sme boli asi dva týždne. V tom čase tam bolo aj pomerne dosť novinárov. Organizovali tam pre nich aj takzvané press tour. To znamená, že prídu autobusy a berú novinárov na miesta, kde sa niečo deje. Môže to byť dobré do novín, ale v princípe nemáš dostatok času porozprávať sa s miestnymi, lebo ťa neustále niekto niekam ženie. A to nie je práve môj štýl práce. Stačí to zažiť raz ako skúsenosť. Takže sme odišli do Charkova.
V Charkove si nakrúcal dokument o zoologickej záhrade? O ľuďoch, ktorí tam strážili zvieratá?
Taký bol pôvodný plán. Ale keď sme prišli do Charkova, zistili sme, že zoologická v centre je práve po rekonštrukcii a je krajšia ako záhrada v Nyiregyháze a že nevyzerá až tak zle.
Aká bola cesta do tohto mesta a aké prvé dojmy z neho?
Bol to zvláštny pocit, Boli sme prakticky jediné auto, ktoré šlo tým smerom. Všetky ostatné nám išli oproti. Keď sme prišli do Charkova, všetko bolo zavreté. Predstav si mesto, ktoré je veľké asi ako Praha. Nikde nefungujú semafory, všetky reštaurácie sú zatvorené, nie je sa kde najesť. Pritom pred vojnou to bolo supermoderné mesto s nádhernou architektúrou. Tamojšia Karazinova univerzita je medzi najlepšími štyristo univerzitami sveta.
Ako to bolo s ubytovaním?
Našli sme jeden hotel v centre. Bolo to zvláštne. Otvorili sa dvere, vošli sme dnu, dvere sa zase zavreli a nejaký chlapík nás viedol do pivnice. Čiže nejdeš na recepciu, ale schádzaš dole schodmi a tam ti ten chlapík ukazuje malú miestnosť, v ktorej je stôl, a hovorí, tu máme jedáleň, potom ťa berie ďalej a vraví, tu máme záchod a tu sprchu. Hovoríme si waw, sprcha v pivnici, no potom chlapík povedal, že tieto priestory nám poslúžia v prípade, ak sa budeme cítiť ohrození. Inak, že budeme bývať na druhom poschodí. Pýtal som sa, či je to v pohode a chlapík odvetil, že áno, že na druhom poschodí je to bezpečné, horšie je to na štvrtom. Potom sme si robili srandu, lebo hotel sa nachádzal v blízkosti vtedy už opusteného ruského konzulátu..Hovorili sme si, že keby už toto trafili, vyrobili by si hanbu. Neskôr sa ma pýtala moja známa Kaťa, kde sme ubytovaní. V tom čase bol Charkov obkľúčený a jediná voľná cesta z mesta dlho viedla len cez Cholodnu horu na Poltavu. Keď som jej povedal, že bývame v centre, povedala, že lepšie miesto by bolo na tej výpadovke. Ale nakoniec sme sa nikam nesťahovali. Odtiaľ sme vyrážali na nakrúcanie.
Aj do tej už spomínanej zoologickej záhrady?
V Charkove sú dve zoologické záhrady. Jedna je v centre mesta, druhá na jeho okraji. V prípade tej druhej sa na jednej strane nachádzali pozície Ukrajincov, na opačnej Rusov. V ZOO sú pritom tigre, medvede či leopardy a bolo ich treba odtiaľ evakuovať. Lenže tigra nezavriete doma do obývačky. Tieto zvieratá bolo potrebné preniesť do centrálnej ZOO. Druhý problém bol, že to zviera treba uspať, lebo šelmu za ruku do dodávky nevezmete. To uspanie trvá približne pätnásť minút. Takže čakáte štvrť hodinu, kým zviera zaspí. Medzitým však už na ruskej strane zbadali pohyb dodávky. Potom sa udeje to, že tiger zaspáva a okolo práve začnú dopadať mínometné granáty. My sme sa do tejto zoologickej ani nedostali. Problém bol, že tam zahynuli traja dobrovoľníci, ktorí zvieratá evakuovali, ako aj ďalší dvaja ošetrovatelia, ktorí tam ostali zvieratá kŕmiť. Zvieratá, ktoré človeku neublížia vypustili na slobodu, ale takého leoparda na slobodu vypustiť nemôžeš, lebo zožerie deti na sídlisku.
Čo ste robili potom?
Išli sme nakrúcať do centrálnej ZOO. Tam spolu so zvieratami žilo niekoľko desiatok ľudí, zamestnanci spolu s rodinami. V priestoroch, kde normálne žili jazvece – boli to také pivnice – boli teraz ľudia. Takže sme nakrúcali s nimi. Nastal tam tiež problém so striekačkami na uspávanie zvierat. Jednoducho došli, lebo na takúto situáciu nebol nikto pripravený. Tak sme ich začali zháňať. Oslovil som Danyho Lišku a nakoniec sa nám to podarilo. Sponzorsky sme pre charkovskú ZOO zabezpečili v priebehu krátkeho času niekoľko desiatok uspávacích striekačiek. To bola adresná pomoc. A ľudia na mieste boli za ňu mimoriadne vďační. Inak to je veľmi pekná záhrada. Človek ani nemal pocit, že je vo vojnovej zóne. Okrem toho, že mohol sledovať rakety ako niekam letia a tam potom vybuchujú.
Nakrúcali ste aj na iných miestach?
Áno, nakrúcali sme na viacerých miestach a hľadali pritom ako ten film bude vyzerať, taký modus vivendi filmu. V prvý normálny deň, v Charkove, sme išli aj na Saltovku. Severná Saltovka je sídlisko s najhustejším osídlením v Európe. Predstavte si Petržalku a vynásobte to tromi. Išli sme tam, pretože Saltovka dostávala “kvapky”. Saltovka susedí s okružnou cestou okolo Charkova, za ktorou už boli Rusi. Odtiaľ mesto ostreľovali. Bežný mínomet doletí asi päť kilometrov. Ako keby v Košiciach z Furče ostreľovali mesto. To sídlisko je výrazne poškodené. Chvíľu sme sa nevedeli zorientovať. Potom sme zašli za prvý obhorený panelák. Všade bolo prázdno, nikde neboli ľudia, nebolo sa koho spýtať. A naraz sa tam zjavil dedko, ktorý do Lady nakladal nejaké igelitky, Zastal som pri ňom a spýtal sa, či sme dobre na Saltovke. Dedko povedal, že dobre a ďalej nakladal igelitky. A zrazu sa pomerne blízko ozval zvuk delostreľby. Normálne ma až krčilo. A dedko ďalej veselo nakladal. My sme boli nováčikovia, čiže sme ešte nevedeli rozoznať zvuk odchádzajúcej a prichádzajúcej streľby, ani kalibre. Dedko sa nám smial a povedal, že sa nemusíme báť, lebo to bola odchádzajúca streľba. Spýtal som sa ho, ako budem vedieť, že je streľba prichádzajúca. Dedko povedal, že to rozoznám. To sa vtedy trasú domy, trasie sa vzduch, aj zem. Ale neboj sa, si na správnej strane paneláka, upokojil ma. To je tá, ktorá nie je vystavená priamej streľbe. Potom sme sa ešte spýtali na cestu k slávnej zastávke metra Hrdinov práce, kde bolo v tom čase ukrytých mnoho ľudí. Nakoniec nás tam zaviedol. Vtedy sme sa prvýkrát dostali do stanice metra.
Ako to tam vyzeralo?
Ako vo filme Blade Runner. Úplne postapokalyptický pohľad. V tom čase tam žilo zhruba tisíc ľudí. Mesiac a pol predtým ich tam bolo dva a pol tisíc. Tam sa vtedy nedalo ani ľahnúť, ľudia sedeli. Žili sme tam s nimi asi dva týždne. Vedľa nás bol taký dedko, volali sme ho ďaďa Vova. Jeho byt rozbombardovali, všetko mu zhorelo, a on ostal na ulici len s tým, čo mal na sebe a pri sebe. Dedko prišiel do metra a tam ležal najprv na kachličkách, až neskôr mu dobrovoľníci priniesli deku. Tak som mu daroval nafukovaciu karimatku. Ďaďa bol rád, že po dlhej dobe leží na čomsi aspoň trochu mäkkom. Robili sme si potom žarty, že ide o prvý kus nábytku do jeho nového bytu. No ľudia bývali nielen na zastávke, ale aj v odstavených vagónoch.
Aké tam medzi ľuďmi panovali vzťahy? Predsa len, naraz sa ocitli na malom priestore s inými, doteraz neznámymi.
Môže sa ti stať, že zrazu vedľa teba sedí niekto, kto doma napríklad bil ženu. Taký človek možno vydrží byť chvíľu v pohode, ale keď sa začne správať ako idiot, tak sú v princípe dve možnosti. Buď ho komunita preloží do iného vagóna, alebo sa odsťahuješ ty. Ale v princípe sa tam ľudia už poznali a vzájomné problémy vedeli riešiť.
Ako fungovali obchody?
Obchody fungovali a čo je zaujímavé, mal som pocit, že sú lepšie zásobené ako u nás. My máme taký problém, podobný ako Nemci s nami. Ešte tuším v osemdesiatom ôsmom u nás bol problém s nedostatkom toaletného papiera a Nemci majú dodnes pocit, že k nám treba nosiť toaletný. My niečo podobné pociťujeme vo vzťahu k Ukrajine. Pritom Charkov je mesto, aké na Slovensku nemáme. Tá krajina má veľký potenciál a ľudia sú tam nesmierne vynaliezaví. A čo ma prekvapilo, pomerne dobre fungovali aj inštitúcie – vzhľadom k naším.
Ako sa to prejavuje?
Uvediem to na príklade, ktorý som zažil osobne. Ostreľovali napríklad križovatku a poškodili vodovod a elektrické rozvody. O pätnásť minút tam už boli montéri a dávali to do poriadku. Jednu takú situáciu sme s Ivanom nakrúcali. Postavil som statív a už som sa aj začal nudiť, lebo sa nič nedialo. Naraz však medzi nás začali dopadať mínometné granáty. Našťastie som nestihol vypnúť kameru. Všetci sme sa rozpŕchli a každý si hľadal svoje miesto. Tí dvaja montéri skočili do kanála, ja som sa skryl za kiosk. Celé to trvalo asi päť minút. A keď to skončilo, montéri pokračovali v práci. Je neuveriteľné, v akých podmienkach tí borci fungujú. Hasiči, záchranka, odmínovači … .
Pýtal si sa niekedy sám seba, načo si tam vlastne liezol?
Viackrát. Napríklad v metre na záchode. V metre je tisíc ľudí, takže ráno je v tých pár záchodoch plno. Čupíš na turečáku a môžeš sa rozprávať so susedom, ktorý tiež vykonáva potrebu. Na druhej strane nás to zbližovalo. Tí ľudia nemali veľmi radi novinárov, lebo nikto nie je nadšený, keď mu ktosi lezie s kamerou do postele. Ale keď sa tam ráno s nimi vykadíš, zrazu ste celkom dobrí kamaráti.
Cítil si denne strach?
Nie nejako dramaticky. Udeje sa totiž to, že si na to ohrozenie človek zvykne. Naučíš sa rozoznávať čo priletelo, či je to blízko alebo ďaleko. Prvú noc sme tam spali a pri posteli prilba a nepriestrelná vesta. Dvere sme nechali otvorené, aby sme v prípade potreby mohli rýchlo ujsť. Pozeráš do stropu, siréna hučí. Postupne to však prestaneš vnímať. Posledný deň, keď som odchádzal – o šiestej ráno, som počul tri silné výbuchy. To sa už triasli okná. Ležal som a čakal, či štvrtý bude bližšie či ďalej, ale po minúte som normálne zaspal.
Aký bol návrat po troch mesiacoch? Ako si vnímal ten prechod z vojnového režimu do pokojného, mierového života.
Najviac frustrujúce bolo uvedomenie si rozdielu v hodnotách. Tisíc ľudí leží v metre, lebo sa boja o život. Byty majú rozbité na franforce. A potom sa vrátiš, otvoríš noviny a pozeráš, čo tí ľudia doma riešia. Dúhová zástava na úrade? To vážne? A to je hlavný problém tejto našej spoločnosti.
Plánuješ sa na východ Ukrajiny ešte vrátiť?
Áno rád by som tam vycestoval o pár týždňov.