Ako sa zo zlodeja sliepok stal najobávanejší zločinec Zemplína
Martin Molnár
Začiatkom októbra 1940 boli Michalovce v centre záujmu bulvárnych médií z celého Slovenska. Na Zemplín ich pritiahol začiatok súdneho procesu s 23 ľuďmi, ktorí tvorili zločineckú skupinu Andreja Ivana. Novinári ho častovali rôznymi menami – Zemplínsky Rinaldo Rinaldini (podľa slávneho talianskeho zbojníka), postrach Zemplína alebo Verejný nepriateľ Zemplína.
Od sliepok k prepadu žandárskej stanice
V roku 1886, keď v dedinke Malý Kevežd (dnes Malý Kamenec, okres Trebišov) oslavovali príchod Andreja Ivana na svet, miestni ešte netušili, že z toho malého chlapčaťa sa onedlho stane postrach Zemplína.
Začínal pritom nenápadne – v roku 1906 potiahol zopár sliepok. Postupne pribúdali ďalšie delikty, ktoré zbojníka doviedli do „vychýrenej“ leopoldovskej väznice. Tento čas zrejme „využil naplno“, pretože už krátko po prepustení (v roku 1937) sa opäť „vydal“ na „nebezpečné chodníčky“, križujúc celý Zemplín. K jeho najväčším kriminálnym kúskom
patril útok na žandársku hliadku na hradskej pri Vechci v novembri 1939. Po žandároch nielen strieľal, ale hodil po nich i ručný granát, ktorý, našťastie, nikoho nezranil. S mužmi zákona sa ocitol v prestrelke aj pri jednej z lúpeží v michalovskej drogérii.
Nechvalne známym sa stal aj jeho prepad rodiny Abrahama Friedmanna v Malčiciach, pri ktorom boli zranené manželka Júlia i slúžka. Zo zranení sa museli dlhý čas liečiť v michalovskej nemocnici.
Časť z množstva „nazbíjaných“ vecí Andrej Ivan popredal alebo sám, alebo s pomocou „priateľov“, časť daroval tým, ktorí ho chránili. Odhadovaná výška škôd dosahovala na tovare a rozličných veciach sumu 130 000 korún československých, v hotovosti odcudzil 18 812 korún.
Zločiny páchal alebo sám, alebo so svojimi „kumpánmi“. Mal tiež bohatý „zbrojný arzenál“, ktorý tvorili 2 revolvery, vojenská puška, niekoľko vojenských granátov a 2 „teroristické“ pištole.
Osudná Rómka
Zbojníka Ivana naháňali žandári veľmi dlho. V roku 1938 ho v istej krčme v Michalovciach zadržali vojaci tunajšej posádky a odovzdali vtedajším kompetentným. Tí rozhodli o jeho umiestnení do väznice michalovského okresného súdu. Zbojníkovi Ivanovi sa však odtiaľ pod rúškom tmy podarilo utiecť. Žandári ho opäť chytili až po niekoľkých mesiacoch.
K definitívnemu dolapeniu tohto zločinca nevedomky prispela jeho milenka – maloletá Mária. Keď sa totiž táto krásna cigánka koncom januára 1940 zjavila v humenskom cigánskom tábore, okamžite sa začala šíriť zvesť o tom, že Andrej Ivan je zrejme v Humennom. Okolo poludnia, 26. januára 1940, sa dostala aj do uší miestnych žandárov, ktorí si z nej vyvodili jednoduchý záver – tam, kde je cigánka Mária, tam isto bude i jej milenec. Ihneď teda zalarmovali celý žandársky aparát aj členov „stopovacej stanice“.
Zistené bolo, že Andrej Ivan sa ubytoval u svojho známeho. Tu ho ale žandári nenašli, pretože sa vybral do mesta – pri domovej prehliadke bol však zaistený celý arzenál zbraní. Medzitým sa zločinec vracal k svojmu známemu. Keď zbadal žandárov, dal sa na útek smerom ku „kolónii chudobných“ pri Laborci, kde sa aj ukryl v jednom domčeku. Prenasledovatelia mu však boli po celý čas v pätách a celú „kolóniu“ obkľúčili. Ivan sa i napriek tomu pokúsil o útek – keď ale preliezal cez okno, žandár Ján Rákoczy ho zasiahol do nohy. Zbojník klesol na zem…
Po ošetrení ho žandári podrobili výsluchu. Andrej Ivan, na prekvapenie všetkých, nič „nezatĺkal“ – ochotne, ba až vystatovačne začal sám rozprávať o svojich zločinoch, o spoločníkoch či o tých, u ktorých ukrýval nakradnuté „poklady“. Určitým paradoxom bolo, že celý „pohon“ sledoval aj Alexander Tamáš z Michaloviec – Ivanov spoločník, ktorý sa ihneď po dolapení „šéfa“ ponáhľal vystríhať príbuzných. Mal však smolu, pretože len čo vystúpil na stanici z vlaku, zatkla ho štátna polícia. A „keď sa darí, tak sa darí“ – na ďalší deň sa mal ženiť. Žandári tak zaistili aj jeho snúbenicu Margitku.
Rozbehlo sa tiež pátranie po ďalších spoločníkoch.
Slávny súdny proces
Proces so zbojníkom Ivanom a jeho „družinou“ začal na michalovskom krajskom súde v utorok, 1. októbra 1940 (trestnému senátu predsedal Dr. Demenin, prísediacimi boli Dr. Jurkov a Dr. Kročko, obžalobu reprezentoval štátny zástupca Dr. Kurcman). Išlo zároveň o prvé súdne vyšetrovanie vo veľkej zasadacej sieni Okresného úradu v Michalovciach, kam sa krajský súd presťahoval.
O proces prejavovali veľký záujem občania i médiá, „pracovne vyťažení“ boli tiež všetci michalovskí advokáti. Ešte pred samotným začiatkom do Michaloviec pricestovali viacerí zástupcovia tlače – redaktor Kuno Goldbach z Völkischer Beobachter, šéfredaktor Grenzbote F. Fiala z Bratislavy, redaktor Slováka p. Števlík a redaktor pobočky Slovenskej tlačovej kancelárie z Prešova. Andreja Ivana následne v médiách označovali rôznymi menami – Zemplínsky Rinaldo Rinaldini (podľa slávneho talianskeho zbojníka), Postrach Zemplína alebo Verejný nepriateľ Zemplína.
Obžalovaných bolo dokopy 23 ľudí. Škodu mali spôsobiť 79 občanom z 31 zemplínskych obcí.
Prokuratúra predložila 84 strojom husto popísaných strán – spis obsahoval spolu 89 prípadov, medzi ktorými bolo 5 pokusov o zabitie, niekoľko desiatok lúpeží a viacero krádeží vlámaním.
Zemplínsky Rinaldo Rinaldini sa pri výsluchu priznal ku všetkým zločinom – bolo ich vyše 200. Mrzela ho však iba jedna jediná vec – že ho tak „lacno“ zlapali.
Rozsudok sa nám, žiaľ, do dnešných dní nájsť nepodarilo. O závere procesu mlčia i dobové noviny. Môžeme teda len predpokladať, že Andrej Ivan a jeho „kumpáni“ zaslúženému trestu neunikli…